Konfrontácia medzi Spojenými štátmi americkými a Iránom sa vyhrocuje už posledné dva roky najmä od momentu, kedy USA odstúpili od JCPOA tzv. Iránskej jadrovej dohody, ktorá bola po dlhodobom úsilí medzinárodného spoločenstva vyjednaná a podpísaná v roku 2015. Samozrejme, že predmetná dohoda nebola ideálna, pretože žiadna dohoda nie je ideálna. Pri dohode dvoch alebo viacerých strán sa vždy robia kompromisy, vždy sú prítomné nejaké ústupky.
Bola to však prvá dohoda svojho druhu, a mala v sebe obrovskú symboliku v tom, že po dlhých rokoch otáznikov okolo jadrového programu Iránu a uzatvárania sa tejto krajiny, bolo možné vyjednať dohodu, ktorá obsahovala mnoho záväzkov a umožňovala MAAE (Medzinárodnej agentúre pre atómovú energiu) vykonávať inšpekciu a monitoring plnenia predmetnej dohody priamo v Iráne. Na oplátku mal Irán dostať lepšie podmienky obchodovania a uvoľnenie sankcií, ktoré boli na Irán uvalené v súvislosti s jeho jadrovým programom. Bol to nový začiatok. JCPOA bola považovaná za obrovský úspech diplomacie. Sám som neskôr rokoval s iránskym náprotivkom, ktorý bol hlavný vyjednávač predmetnej dohody. Slovenská republika vždy podporovala udržanie tejto dohody aj po jednostrannom odstúpení USA.
Avšak rétorika sa z oboch strán stupňovala, sankcie pritvrdzovali, dohoda sa začala rúcať a prichádzali k slovu viac emócie ako chladná hlava. Následne sme mali možnosť vidieť útoky na vybrané ciele, či už ropné rafinérie alebo tankery v Homruzskom prielive. Stále to však bolo možné považovať za cielené a proporčné akcie a reakcie, ktoré by som nazval manažovateľnou alebo riadenou konfrontáciu. Avšak zabitie generála Solejmániho, oficiálneho vysokého predstaviteľa Iránu, dostalo túto konfrontáciu na novú úroveň, oveľa horšiu a nebezpečnejšiu. Stalo sa to na území Iraku, nie omylom a nie náhodou, nie počas konfliktu. Nasledujú hromadné protesty nielen v Iráne ale aj v iných krajinách, odsúdenie daného kroku mnohými krajinami EÚ. Všetci čakajú čo bude nasledovať. Ja tvrdím, že v takýchto situáciách musí diplomacia prebrať hlavnú úlohu. Je nevyhnutné komunikovať, deeskalovať, možno urobiť nejaké pozitívne gesto.
Zašlo to príliš ďaleko. Nie je to síce konflikt Slovenskej republiky, nie sme zodpovední, ale musíme zaujať stanovisko. Pretože sme vždy zaujali. Z princípu, z historickej skúsenosti, z pohľadu medzinárodného práva, pre našu spoločnú budúcnosť. USA sú našim spojencom, to však neznamená, že sa vo všetkom vždy zhodneme. Tu musíme povedať jasné nie ozbrojenému konfliktu. Toto nebol medzinárodne hľadaný terorista. Toto nebolo nevyhnutné. Preto je toto zabitie potrebné odsúdiť.
A spoločne dúfajme, že situácia nebude viac eskalovať, a že sa tento konflikt nestane neriadeným. Pretože to by bolo to najhoršie. Na Blízkom východe máme nielen vojakov, ale aj mnoho ďalších občanov Slovenskej republiky. Počkajme si na závery našej Bezpečnostnej rady, ktorá dnes zasadá. Je lepšie konať preventívne, ako keď bude neskoro.