O(d)zbrojené sily?

Autor: Lukáš Parízek | 21.1.2018 o 17:16 | (upravené 22.1.2018 o 19:54) Karma článku: 4,58 | Prečítané:  1744x

Sedíte si v bezpečí a teple, a čítate o vojnách a hrozbách. Včera, dnes a určite aj zajtra. A potom sa niekde zjaví číslo, koľko nás naša bezpečnosť stojí, a laici aj odborníci začnú biť na poplach.

Jedni že je to málo, iní, že je to veľa. Financie sú vždy diskutovanou oblasťou. Niekto spočíta, koľko škôlok by za to mohlo byť, iní spočítajú záväzky a podlžnosti Slovenska. Ako to býva, víťazia emócie. Škoda.

Naše ozbrojené sily počas dvoch dekád zaznamenávajú skôr regresnú krivku vývoja. Obrana je aj po vstupe do NATO dlhodobo podfinancovaná. Všeobecné povedomie o potrebe obrany krajiny neustále klesá s odvolávkou na významné postavenie našich spojencov. Samotní vojaci sa miestami dostávajú do polohy domáceho krízového manažmentu pri živelných pohromách. Ozbrojené sily máme viac ako desať rokov profesionálne, ale okrem ich pôsobenia v zahraničí nie sú viditeľné iné akcie a úlohy. (Vďaka za to!)

Tento stav však na verejnosti budí dojem nepotrebnosti ozbrojených síl. Taký silný dojem, že hraničí s nebezpečenstvom dezinformácie. Geopolitická situácia sa môže kedykoľvek zmeniť. Agresori boli aj budú. Je naivné si myslieť, že už bude naveky mier. Vlastná obranyschopnosť krajiny je jeden z predpokladov fungovania samostatného a zvrchovaného štátu.  Preto sa pokúsme spoločne nahliadnuť na problematiku financovania obrany aj z tohto pohľadu.

Záväzok vynakladať ročne 2% z podielu HDP na obranu, ktorý sme si dali so spojencami v NATO, neplatíme do pokladne NATO, ale do vlastnej obranyschopnosti. Daný záväzok už 12 rokov úspešne neplníme. V roku 2017 dosiahli obranné výdavky úroveň 1,19% z podielu HDP a na rok 2018 sa odhaduje navýšenie o 0,03 percentuálne bodu, t.j. na úroveň 1,22% z podielu HDP. Kto si neplní záväzky, tak ani nemôže požadovať garancie pomoci. Znie vám to neférovo?

Koniec koncov, je to percentuálne vyčíslenie, každá členská krajina dala rovnocenný záväzok. Niektorí kritici ozbrojených síl hovoria, že sme malá krajina rozlohou aj počtom obyvateľov, a že ubrániť sa nemáme šancu. Starodávne vojenské pravidlo však hovorilo: „Stačí byť tak silný, aby škoda, ktorú dokáže brániaci sa štát agresorovi napáchať, bola väčšia ako potenciálne zisky pri zabratí územia daného štátu. Jednoducho povedané - aby sa to nepriateľovi neoplatilo.“

Tu sa skúsme pozastaviť a objektívne sa zamyslieť, či a ako by sme my, naša krajina, vyšli z konfliktu. Dokázali by sme sami, bez pomoci spojencov, ubrániť? Dokázali by sme byť rovnocenným partnerom našich spojencov? Práve tu sú často používané pojmy ako interoperabilita, medzinárodná spolupráca, národný obranný priemysel.

Interoperabilita znamená, že keď sú nasadené vo vojenskej operácii ozbrojené zložky viacerých štátov, spojencov, tak vedia fungovať ako jeden celok a navzájom sa dopĺňať. Jednoducho povedané, keď má štát A tank, ktorý jazdí na naftu a strieľa náboje, ktoré majú priemer X mm, tak nedokáže použiť zásoby a podporu štátu B, ak ten má tanky, ktoré jazdia na benzín a ich náboje sú väčšie. Ak  chceme byť obranyschopní so spojencami ako jeden celok, musíme byť interoperabilní.

Ohrozuje interoperabilitu domáci obranný priemysel a jeho výrobky?

Samozrejme, že nie, za predpokladu, že používame rovnaké normy a štandardy ako naši spojenci. Slovensko má historicky dobré meno aj kvalitnú bázu v produkcii pre obranný priemysel. Výrobné kapacity a expertízu dokážeme využiť a presadiť, ak budeme dostatočne inovatívni a kvalitní. Štát by mal podporovať domáci obranný priemysel nielen pre ekonomický prínos a zamestnanosť, ale aj preto, že pokiaľ my sami nepoužívame naše produkty a nemáme ich zavedené v našich ozbrojených silách, ťažko ich presadíme na zahraničnom trhu.

V diskusiách figurujú rôzne sumy za vojenskú a obrannú techniku. Sypú sa milióny eúr a keď to kvantifikujeme na 10 a viac rokov, padnú aj miliardy. Avšak je potrebné uvedomiť si dve základné premisy. Vojenská a obranná technika je mimoriadne drahá a súčasne suma investovaná do výrobku pri kúpe nie je ani zďaleka finálna. Je treba jazdiť, lietať, cvičiť, parkovať, robiť údržbu, dokúpiť licencie, výzbroj atď. Skúsme sa na celý proces pozerať triezvejším pohľadom a urobiť si vlastný názor.

Bojaschopné ozbrojené sily, akcieschopní vojaci a efektívna obrana sú spôsobilosti, ktoré sa budujú dlhé roky a vyžadujú neustále financovanie. Prečo teda nechceme počuť naliehavé volanie po zmene? Alebo  je pre nás jednoduchšie „rozpíliť tanky“, rozpredať samopaly, zredukovať počty vojakov, porušiť posádky a opustiť budovy? Nazývame to transformáciou. Viac to však znie ako likvidácia. Pretože práve transformácia zahŕňa aj budovanie, nákup, výcvik, nasadzovanie a podobné činnosti, ktoré sme dlho zanedbávali.

Ani s tými mediálnymi 30 miliardami už asi „nedobehneme“ všetok ten stratený čas a spôsobilosti. Ale môže to byť dobrý začiatok.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁR PETRA SCHUTZA

Fašisti sú spôsobilí vládnuť, ale Kiska nie?

Čaputová môže svoje sľuby ešte oľutovať.


Už ste čítali?